„Áno, je to pravda, a nikdy mi nebolo celkom jasné, či je táto vlna ospravedlňovania prejavom pokory, alebo skôr nehanebnej drzosti: urobíš niečo, čo by si urobiť nemal, a potom sa ospravedlníš a umyješ si ruky. To je ako v tom starom vtipe o kovbojovi, ktorý cvála po prérii a počuje hlas z neba, čo mu hovorí, aby šiel do Abilene, potom v Abilene mu hlas povie, aby vošiel do saloonu, potom aby všetky svoje peniaze vsadil na ruletu, na číslo päť, kovboj, podmanený božským hlasom poslúchne, vyjde číslo osemnásť a hlas zašepká: Škoda, prehlrali sme.“

Umberto Eco: NUlté číslo