slová, ktoré si nepíšem iba pre seba

Autor: daniel (page 1 of 9)

Behanie nás nerobí lepšími, ako sú ostatní ľudia, ale zvyčajne nás robí lepšími, ako by sme inak boli. 

Scott Douglas: Malá červená kniha o behaní

Dokáže Ježiš vtipkovať aj na vlastný účet? Ak nie, čo je to vlastne za človeka? 

John Eldredge: Neodolateľný rebel

Je to pre mňa priťažké a chcem sa vzdať. Nespolupracujem. Nechtom ukazuje na papieri slová. 
„Namiesto r skús povedať d, dobre? Pôjde to?“
Artikuluje. Nahlas mi predvádza jednotlivé slová. 
Račkujem, nie som hluchá.
„A teraz ty.“
„Tdnka, tdpaslík, tdalala.“
„My máme ale lenivý jazýček!“
Nie my, ale ja, ty kdava, v duchu použijem prvú nadávku v živote, ktorú ma pred časom naučil Kivi.

Katarína Vargová: Šura

Neznamená to však, že ľudia sa nevedia nikdy rozumne a informovane rozhodnúť: jasné, že vedia. Ide len o to, že naše mozgy nám v snahe pomôcť pri rozhodovaní kladú do cesty mnoho prekážok. 

A keď sa nám ako jedincom darí rozhodovať sa zle, predstavte si, o koľko je to horšie, keď máme o niečom rozhodnúť spolu s ďalšími ľuďmi. Sme sociálne tvory a naozaj veeeľmi neznášame pocit, že sme iní ako ostatní v skupine. A preto sa často rozhodujeme v rozpore s našimi inštinktmi len preto, aby sme zapadli. 

Tom Phillips: Ľudstvo

Naše mozy sa myšlienke, že by sa mohli mýliť, všemožne bránia. Možno si myslíte, že keď sa už rozhodneme, začneme na základe toho konať, ale potom uvidíme, že všetko sa začína kaziť, predsa len svoje rozhodnutie zmeníme. Ha-ha-ha, nie, takto to nefunguje. Existuje totiž niečo ako „podpora vlastnej voľby“, vďaka ktorej, keď sa už nejako rozhodneme, držíme sa zubami-nechtami presvedčenia, že naše rozhodnutie bolo správne. Dokonca si v mysli znovu prehrávame spomienky na to, ako a prečo sme si vybrali práve túto možnosť, aby sme sa utvrdili v našom presvedčení. Jednoduchým príkladom je situácia, keď žena celý deň, pokrivkávajúc v nových topánkach, prežíva muky a každého presviedča, že „v nich vyzerá SEBAVEDOME a zároveň NEODOLATEĽNE“. V extrémnejších prípadoch vďaka tomu javu politici trvajú na tom, že rokovania sú na dobrej ceste a že všetko napreduje tak, ako má, aj keď je už takmer jasné, že všetko ide do kelu. Vybrali sme si a táto možnosť musí byť správna, pretože sme si ju jednoducho vybrali. 

Tom Phillips: Ľudstvo

„Áno, je to pravda, a nikdy mi nebolo celkom jasné, či je táto vlna ospravedlňovania prejavom pokory, alebo skôr nehanebnej drzosti: urobíš niečo, čo by si urobiť nemal, a potom sa ospravedlníš a umyješ si ruky. To je ako v tom starom vtipe o kovbojovi, ktorý cvála po prérii a počuje hlas z neba, čo mu hovorí, aby šiel do Abilene, potom v Abilene mu hlas povie, aby vošiel do saloonu, potom aby všetky svoje peniaze vsadil na ruletu, na číslo päť, kovboj, podmanený božským hlasom poslúchne, vyjde číslo osemnásť a hlas zašepká: Škoda, prehlrali sme.“

Umberto Eco: NUlté číslo

„Ale to, že Ján XXIII. je dobrý pápež, povedali noviny a ľudia si to potom osvojili.“

„Správne. Noviny učia ľudí, ako majú zmýšľať,“ vložil sa do debaty Simei.

„Čiže noviny sa riadia tendenciami ľudí, alebo ich samy vytvárajú?“

„Jedno aj druhé, slečna Fresia.“

Umberto Eco: Nulté číslo

Allanovi však predsa len najväčšie starosti spôsobilo poznanie, že si robí starosti. Svet je, aký je. Tak načo ho ešte komplikovať kadejakými problémami?

JONAS JONASSON: STOJEDENROČNÝ STARČEK, KTORÝ SA OBÁVAL, ŽE PRIVEĽA MYSLÍ

Allana znepokojilo, keď pochopil, že pravda – rovnako ako inteligencia – stráca pôdu pod nohami. Kedysi bolo oveľa ľahšie určiť, čo je pravda a čo nie. Pálenka je dobrá. Dva a dva nie je päť.

No keďže ľudia akoby sa prestali zhovárať, vyhrával ten, kto najčastejšie opakoval jedno a to isté. Najtalejntovanejší sa dokonca zdokonalili do tej miery, že si dávali záležať, aby znova a znova citovali sami seba. V niekoľkosekundových intervaloch.

JONAS JONASSON: Stojedenročný starček, ktorý sa obával, že priveľa myslí

Ubald Rugirangoga: Odpustenie oslobodzuje

Vedeli ste, že pred 26 rokmi zahynulo v jednej krajine v priebehu 100 dní 1 milión ľudí? A nešlo o “bežnú štatistiku úmrtí”, neboli nakazení žiadnym vírusom a v krajine neprebiehala žiadna vojna s inou krajinou. V roku 1994 prebehla v Rwande úplne nezmyselná genocída, počas ktorej sused zabíjal suseda len na základe príslušnosti k spoločenskej skupine. O nej, ale hlavne o tom, čo museli vnútorne prekonať ľudia, ktorí prežili, hovorí kniha Odpustenie oslobodzuje od kňaza Ubalda Rugirangoga.

Read more